Klimatická zmena

Úvod

Od konca 19. storočia sa priemerná teplota zemského povrchu zvýšila o 0,74 ºC. Jej predpokladaný nárast o ďalších 1,8 - 4 ºC do r. 2100 by v prípade nečinnosti spôsobil náhlu a závažnú zmenu. Aj keby došlo len k najmenšiemu predpokladanému zvýšeniu priemernej teploty, t.j. o 1,8 ºC, šlo by o naväčší nárast teploty za posledných 10 000 rokov (pri meraniach teploty v intervale 100 rokov).

Základnou príčinou zvyšovania priemernej teploty je industrializácia, v rámci ktorej za obdobie posledných 150 rokov dochádzalo k spaľovaniu čoraz väčšieho množstva ropy, zemného plynu a uhlia, k výrubu lesov a aplikácii určitých metód v poľnohospodárstve.

Výsledkom je zvýšenie koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére, predovšetkým oxidu uhličitého, metánu a oxidu dusného. Tieto plyny sa v atmosfére vyskytujú prirodzene a sú nevyhnutné pre existenciu života na zemi, pretože zabraňujú odrážaniu časti slnečného žiarenia od zemského povrchu späť do atmosféry. Bez nich by svet bol chladným a vyprahnutým miestom. Ich narastajúca koncentrácia v atmosfére však umelo zvyšuje globálnu teplotu a spôsobuje zmenu klímy. Jedenásť z posledných dvanástich rokov bolo štatisticky najteplejších a z nich najteplejším bol rok 1998.

O problémoch spôsobených klimatickou zmenou by najlepšie vedeli porozprávať dinosaury, keby neboli vyhynuli. Prevláda teória, podľa ktorej tieto plazy neprežili náraz asteroidu do Zeme pred 65 miliónmi rokov. Náraz vychŕlil do vzduchu také množstvo prachu, že slnečné žiarenie dopadajúce na zemský povrch sa značne zredukovalo, následkom čoho náhle klesli teploty, zastavil sa rast flóry a zrútil sa potravinový reťazec.

Prípad vyhynutia dinosaurov je vzácnym príkladom klimatickej zmeny s rýchlejším priebehom než je priebeh súčasnej zmeny klímy vyvolávanej ľuďmi samými. Prípad dinosaurov nie je jediným príkladom zmeny klímy. Výskum ľadovcov a jazerných sedimentov poukazuje na ďalšie náhle veľké výkyvy klimatického systému v dávnej minulosti. Zdá sa, že klíma sa dostáva do bodov akéhosi "preklopenia", v ktorých môže dôjsť k jej prudkému výkyvu a následnému obnoveniu pôvodného stavu. Napriek tomu, že vedci ešte stále skúmajú javy, ktoré sa odohrali v minulých geologických dobách, je zrejmé, že svet, na ktorom žije 6,3 miliárd obyvateľov, nie je bezpečným miestom pre vykonávanie nekontrolovaných experimentov s klímou.

Súčasný trend otepľovania podnebia môže spôsobiť vyhynutie mnohých druhov rastlín a živočíchov, ktoré sú už dnes oslabené znečistením a stratou prirodzeného životného prostredia. Očakáva sa, že niektoré druhy neprežijú obdobie najbližších 100 rokov. Človeku síce nehrozí vyhynutie, no s veľkou pravdepodobnosťou bude musieť čeliť hromadiacim sa problémom. Nedávne silné búrky, záplavy a suchá potvrdzujú, že počítačové modely predpovedajúce rastúcu frekvenciu týchto "extrémnych javov" sú na správnej stope.

Priemerná výška hladiny oceánu sa v priebehu 20. storočia zvýšila o 10 až 20 cm a do r. 2100 sa očakáva jej nárast o ďalších 18 až 59 cm (vyššie teploty spôsobujú rozpínanie oceánskych vôd a roztápanie ľadovcov a ľadových čiapočiek množstvo vody ešte zvyšujú). V prípade vzostupu hladiny oceánu o 59 cm by došlo k zatopeniu husto osídlených pobrežných oblastí v štátoch ako napr. Bangladéš. Zaplavenie napr. súostrovia Maldivy by viedlo k zániku celého národa. Nárast hladiny oceánu o 59 cm by ďalej spôsobil znečistenie zásob pitnej vody pre miliardy ľudí a vyvolal by masovú migráciu.

Očakáva sa pokles poľnohospodárskej úrody vo väčšine tropických a subtropických oblastí, avšak môže k nemu dôjsť aj v oblastiach s miernym podnebím, pokiaľ by nárast priemernej teploty presiahol niekoľko ºC. Predpovede hovoria aj o vysychaní vnútrozemských oblastí, napr. v centrálnej Ázii, pásme Sahelu v Afrike a Veľkých planín v USA. Tieto zmeny môžu prinajmenšom spôsobiť rozvrat v spôsoboch využívania pôdy a v potravinovom zásobovaní, paleta chorôb ako napr. malária sa môže rozšíriť.

Globálne otepľovanie je problémom"moderným", t.j. komplexným, týkajúcim sa celého sveta a prepleteným s inými zložitými problémami akými sú chudoba, hospodársky rozvoj a populačný rast. Nebude jednoduché tento problém vyriešiť. Ignorovať ho je však oveľa horšie.

Veda klimatickej zmeny

Skleníkový efekt

Život na Zemi existuje vďaka slnečnej energii, ktorá sa k nám dostáva predovšetkým v podobe viditeľného svetla. Asi 30 percent slnečného svetla rozptýli vonkajšia atmosféra späť do vesmíru, zvyšok dosiahne zemský povrch. Od neho sa slnečné svetlo odráža späť do vesmíru vo forme energie, ktorú nazývame infračerveným žiarením. Toto infračervené žiarenie je pomaly unášané nahor vzdušnými prúdmi a jeho unikanie do vesmíru spomaľujú skleníkové plyny ako vodná para, oxid uhličitý, ozón a metán. Skleníkové plyny tvoria asi 1 percento atmosféry a pôsobia ako sklená strecha skleníka: zadržujú teplo a udržujú na Zemi teplotu asi o 30 ºC vyššiu než aká by tu prevládala bez ich prítomnosti.

V dôsledku ľudskej činnosti sa táto vrstva rastie do šírky. Prirodzená koncentrácia skleníkových plynov v atmosfére je zvyšovaná emisiami oxidu uhličitého, ktoré vznikajú pri spaľovaní uhlia, ropy a zemného plynu, ďalej tiež dodatočným metánom a oxidom dusíka, ktoré vznikajú pri poľnohospodárskej činnosti a zmene spôsobov využívania pôdy. Koncentráciu skleníkových plynov zvyšujú aj niektoré iné plyny, ktoré sa dlhodobo v atmosfére nevyskytujú prirodzene.

Oxidu uhličitému sa pričíta 60 percentný podiel na "zosilnenom skleníkovom efekte". V súčasnosti sa koncentrácia oxidu uhličitého v atmosfére zvyšuje o 10 percent každých 20 rokov.

Dôkazy o klimatickej zmene.

Niektoré dôsledky globálneho oteplenia sú zjavné už dnes, príkladom sú extrémne javy počasia v podobe sucha, vysokých zrážok, vĺn tepla a rastúcej intenzity tropických cyklónov. Dochádza k vysychaniu veľkých regiónov ako napr. Sahelu, Stredomorskej oblasti, južnej Afriky a častí južnej Ázie. Vo veľkých afrických vodných zberných oblastiach Nigeru, Čadského jazera a Senegalu sa celkový objem dostupnej vody znížil o 40 až 60 percent. Problém rozširovania púští zhoršuje aj nízka úroveň priemerných ročných zrážok, prívaly dažďovej vody a vlhkosť pôdy predovšetkým v južnej, severnej a západnej Afrike.

Priemerná arktická teplota rástla v období posledných 100 rokov takmer dva krát rýchlejšie ako priemerná globálna teplota. Teploty vrchnej vrstvy permafrostu od 80. rokov vo všeobecnosti narástli v rozsahu do 3 ºC. Snehová pokrývka sa v oblastiach strednej a vysokej zemepisnej šírky Severnej pologule od konca 60. rokov znížila o cca 10 percent. V priebehu 20. storočia ustúpili takmer všetky horské ľadovce v nepolárnych oblastiach. Celkový objem ľadovcov vo Švajčiarsku sa zmenšil o dve tretiny.

Vedci zaznamenali najmenej 420 zmien vo fyzikálnych procesoch a biologických druhoch či spoločenstvách spôsobených zmenou klímy. Niektoré alpské druhy rastlín sa každých desať rokov sťahujú nahor o jeden až štyri metre a niektoré druhy, rastúce pôvodne iba na vrcholkoch hôr, sa úplne vytratili. V Európe prebieha u niektorých druhov vtákov obdobie párenia a kladenia vajíčok skôr než predtým. Motýle, vážky, mory, chrobáky a iný hmyz v súčasnosti obýva oblasti s vyššou zemepisnou šírkou a nadmorskou výškou, ktoré pôvodne pre neho boli príliš chladné.    

Dôsledky v budúcnosti.

Zložitosť klimatického systému spôsobuje, že existuje veľké množstvo odlišných prognóz. Avšak aj naplnenie prognózy predpokladajúcej minimálne zmeny klímy by mohlo znamenať časté zaplavovanie pobrežných oblastí, narušenie zásob vody, potravín a vyhynutie mnohých druhov rastlín a živočíchov. Podľa prognóz by sa teplota v nadchádzajúcich 100 rokoch mala zvýšiť minimálne dvojnásobne oproti nárastu teploty o 0,6 ºC, ku ktorému došlo od r. 1900. V každom prípade k zmenám klímy pred tisíckami a desiatkami tisíc rokov dochádzalo pozvoľne. Prírodné systémy tak mali viac priestoru a času na adaptáciu.

Podobne obrovská a z veľkej časti chudobná svetová populácia je klimatickou zmenou   zraniteľná. Milióny ľudí obývajú nebezpečné miesta. V dávnej minulosti človek a jeho predkovia migrovali v závislosti od zmien životného prostredia. V súčasnosti pre podobnú migráciu existuje oveľa menší priestor.

Globálne otepľovanie bude takmer určite nespravodlivé. Vyspelé krajiny Severnej Ameriky a Západnej Európy spolu s niekoľkými ďalšími krajinami, ako napr. Japonsko, sú zodpovedné za produkciu obrovského objemu emisií skleníkových plynov v minulosti a súčasnosti. Napriek tomu v dôsledku klimatickej zmeny budú najviac trpieť rozvojové krajiny, ktoré disponujú menšími zdrojmi na vyrovnanie sa s búrkami, záplavami, suchom, vypuknutím chorôb a narušením zásob potravín a vody. Tieto krajiny usilujú o hospodársky rozvoj, no tento proces, zložitý sám o sebe, sa pre nich stáva ešte zložitejším v dôsledku klimatickej zmeny. Chudobnejšie národy sveta sa takmer vôbec nepričinili o globálne otepľovanie a predsa sú najviac vystavené jeho dôsledkom. 

Čo môžeme  urobiť

Existujú opatrenia, ktoré môžu spomaliť globálne otepľovanie a pomôcť krajinám sveta vyrovnať sa s prebiehajúcimi zmenami klímy. Realizácia týchto opatrení do veľkej miery závisí od spoločného postupu a politickej vôle.

Znížovanie emisií. Efektívnejšie spaľovanie ropy a uhlia, prechod na využívanie obnoviteľných foriem energie akými sú napr. solárna a veterná energia, ako aj vyvíjanie nových technológií pre priemysel a dopravu môžu zaútočiť na problém pri jeho zdroji.

Rozširovanie lesov. Stromy pomáhajú z atmosféry odstraňovať oxid uhličitý, ktorý prevláda medzi skleníkovými plynmi. Preto platí, čím viac stromov, tým lepšie. Avšak súčasný trend odlesňovania uvoľňuje dodatočný uhlík a posilňuje trend globálneho otepľovania.

Zmena životného štýlu a pravidiel. Ľudské sídla obývané miliónmi ľudí majú zásadný vplyv na zmenu klímy, a to bez ohľadu na to, či energiou plytvajú alebo ju využívajú efektívne. Klimatickú zmenu významne ovplyvňujú aj vládne politiky a regulácie.

Vedci bijú na poplach

Dôkazy o zvyšujúcej sa koncentrácii oxidu uhličitého v atmosfére zo 60. a 70. rokov viedli klimatológov a ďalších zainteresovaných k nastoleniu požiadavky, aby sa v tomto ohľade začalo konať. Trvalo roky, kým medzinárodné spoločenstvo na ich výzvy začalo reagovať.

V r. 1988 Svetová meteorologická organizácia (WMO) a Program OSN pre životné prostredie (UNEP) vytvorili Medzivládny panel pre zmenu klímy. V r. 1990 Panel vydal prvú hodnotiacu správu, v ktorá vyjadrovala názory 400 vedcov. Správa označila problém globálneho otepľovania za reálny a naliehala, aby sa v tomto smere začalo konať. 

Zistenia predložené Panelom podnietili vlády k vypracovaniu Rámcového dohovoru OSN o klimatickej zmene, ktorý bol predložený k podpisu na Konferencii OSN o životnom prostredí a rozvoji v Rio de Janeiro v r. 1992.

Správy Medzivládneho panelu pre zmenu klímy zohrali významnú úlohu v jednaniach, ktoré viedli k vypracovaniu a schváleniu Kjótskeho protokolu. Protokol z Kjóta je druhou a ďalekosiahlejšou medzinárodnú zmluvou týkajúcou sa zmeny klímy. V platnosť vstúpil 16. februára 2005.