Rámcový dohovor OSN o zmene klímy (UNFCCC)

Dohovor vytvára celkový rámec pre medzivládne úsilie čeliť výzve, akú predstavuje klimatická zmena. Priznáva, že klimatický systém je spoločným bohatstvom a jeho stabilitu môže ovplyvňovať produkcia priemyselných a iných emisií oxidu uhličitého a ostatných skleníkových plynov. Dohovor sa teší takmer univerzálnemu členstvu, doposiaľ ho ratifikovalo 189 štátov sveta. V platnosť vstúpil 21. marca 1994.

Zmluvné strany Dohovoru majú:

• zbierať a zdieľať informácie o emisiách skleníkových plynov, národných politikách a najefektívnejších postupoch
• zaviesť národné stratégie pre adresovanie emisie skleníkových plynov a adaptáciu na očakávané dopady klimatickej zmeny vrátane poskytovania finančnej a technologickej podpory rozvojovým krajinám
• spolupracovať pri príprave na adaptáciu na dopady klimatickej zmeny

Najväčším úspechom Dohovoru, vo svojej podstate všeobecného a flexibilného, je označenie klimatickej zmeny za problém.

Základným cieľom Dohovoru je stabilizácia koncentrácie plynov spôsobujúcich skleníkový efekt v atmosfére "na úrovni, ktorá by zabránila nebezpečnej a antropogénnej interferencii s klimatickým systémom. Takáto úroveň by sa mala dosiahnuť v rámci dostatočnej časovej lehoty, ktorá by umožnila ekosystémom adaptovať sa prirodzeným spôsobom na zmenu klímy, zabezpečiť, aby nebola ohrozená produkcia potravín a umožniť, aby ekonomický rozvoj pokračoval udržateľným spôsobom."

Dohovor od vyspelých krajín vyžaduje presné a pravidelne aktualizované národné inventúry emisií skleníkových plynov. Dohovor kladie v boji proti zmenám klímy najväčšie bremeno na vyspelé industrializované krajiny, pretože tieto predstavujú najväčší zdroj minulých a súčasných emisií skleníkových plynov. Od týchto krajín sa vyžaduje, aby sa v čo najväčšej miere pričinili o znižovanie objemu reziduí vychádzajúcich z komínov a potrubí, a aby v čo najväčšej miere financovali toto úsilie.

Zmluvné strany súhlasia brať do úvahy zmenu klímy v sektore poľnohospodárstva, priemyslu, energie, prírodných zdrojov a aktivít týkajúcich sa morského pobrežia. Súhlasia tiež s vypracovaním národných programov pre spomalenie zmeny klímy.

Dohovor sám seba považuje za "rámcový" dokument, otvorený zmenám a dodatkom, aby boj s globálnym otepľovaním a klimatickou zmenou mohol byť sústredený a efektívny. Prvým dodatkom k Dohovoru sa stal tzv. Kjótsky protokol prijatý v r. 1997.

Vyspelé krajiny pristúpením k Dohovoru v rámci boja proti zmene klímy súhlasia s podporou aktivít zameraných na rozvojové krajiny prostredníctvom poskytovania finančnej podpory nad rámec pomoci, ktorú už týmto krajinám poskytujú. V rámci Dohovoru bol vytvorený systém grantov a pôžičiek, ktorý je riadený Nástrojom pre globálne životné prostredie. Vyspelé krajiny taktiež súhlasia so zdieľaním technológií s menej vyspelými národmi.

Hospodársky rozvoj je životne dôležitý pre najchudobnejšie krajiny sveta a pokrok je pre tieto krajiny ťažko dosiahnuteľný aj bez komplikácií spôsobených klimatickou zmenou. Dohovor priznáva, že podiel emisií skleníkových plynov produkovaných rozvojovými krajinami bude rásť, napriek tomu však vyvíja úsilie pomôcť týmto krajinám obmedziť produkciu emisií takými spôsobmi, ktoré ich hospodársky vývoj nebudú brzdiť.

Kjótsky protokol

Trvalo celý jeden rok, kým sa členské štáty Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy rozhodli, že Dohovor musí byť rozšírený zmluvou s prísnejšími požiadavkami na zníženie objemu emisií skleníkových plynov. Dohovor nadobudol účinnosť v r. 1994 a do r. 1995 vlády začali jednať o Protokole - medzinárodnej zmluve súvisiacej s už existujúcou zmluvou na jednej strane, ale zároveň zaujímajúcej samostatné miesto na strane druhej. Text Kjótskeho protokolu bol prijatý jednohlasne v r. 1997 a vstúpil v platnosť 16. februára 2005.

Kjótsky protokol z r. 1997 má spoločný cieľ, princípy a inštitúcie ako Dohovor. Protokol však významnou mierou zvyšuje pôsobnosť Dohovoru tým, že zmluvné strany Prílohy I zaväzuje k individuálnemu, právne záväznému cieľu obmedziť alebo znížiť objem produkovaných emisií skleníkových plynov. Záväzky vyplývajúce z Protokolu sú záväzné iba pre tie strany Dohovoru, ktoré samostatne pristúpili k Protokolu (ratifikáciou, súhlasom, schválením alebo pristúpením). K dnešnému dňu má Protokol 171 zmluvných strán.

Významným znakom Protokolu je skutočnosť, že obsahuje záväzné normy pre emisie skleníkových plynov pre vedúce svetové ekonomiky, ktoré ho prijali. (Záväzky pre jednotlivé krajiny sa odlišujú.) Tieto normy sa pre jednotlivé štáty pohybujú v intervale -8 až +10 percent úrovne objemu nimi vyprodukovaných emisií v r. 1990 "s výhľadom znížiť počas záväzného obdobia 2008 až 2012 svoje celkové emisie týchto plynov najmenej o 5 percent pod úroveň emisií v roku 1990".

Kompenzáciou za inštitút "záväzných noriem" je skutočnosť, že Protokol je flexibilný v spôsoboch splnenia týchto noriem. Je napr. možné čiastočne kompenzovať produkciu emisií vysádzaním lesov, ktoré pomáhajú odstraňovať oxid uhličitý z atmosféry. Zalesnenie môže byť realizované buď na území vlastného alebo cudzieho štátu. Štáty taktiež môžu financovať zahraničné projekty, výsledkom ktorých bude zníženie emisií skleníkových plynov. Pre tento účel bolo vytvorených niekoľko mechanizmov.

Napríklad využitím Mechanizmu čistého rozvoja môžu industrializované krajiny čiastočne splniť svoje záväzné emisné normy prostredníctvom "kreditov", ktoré majú možnosť získať sponzorovaním projektov na znižovanie emisií skleníkových plynov v rozvojových krajinách.